Thursday 31 October 2013

všade samé strašidlá.


Dnes máme Halloweensku noc. Že takéto "sviatky" neuznávate? Nevadí! Ale zabaviť sa môžete aj tak. 
Priznám sa, ja som sa spočiatku nechystala nikde. Máme toho v škole veľa a tak nejako sa mi nechcelo nič vymýšľať. No uvedomila som si, že dnešná noc je parádna možnosť "dogabať sa", prezentovať sa tak, ako by ma za normálnych okolností nevidel nik, parádna možnosť odreagovať sa a neriešiť krivé pohľady, parádna možnosť "vyventilovať" si tancom hlavu, parádna možnosť vidieť ľudí, ktorí sú zo školy doma, parádna možnosť spraviť niečo bláznivé... 
A preto som otvorila skriňu, pár Youtube tutorialov a "šlo sa na vec". Ako to dopadlo?
Včerajšiu skúšku na nečisto môžete vidieť na fotkách v článku a to, čo bude dnes, vám ukážem v článku neskôr. Podarilo sa mi prehovoriť Martina, aby sme pred samotnou Halloween Party nafotili pár fotiek, tak sa tešte!
(Alebo aj nemusíte. Ale spravíte mi radosť, keď sa budete tešiť so mnou. :))

Aj posledný predprázdninový školský deň som poňala Halloweensky. 
Síce len tak miernejšie, ale aj tak som bola za exota.


Aby bolo jasno, idem za mŕtvu nevestu. :)



Tuesday 29 October 2013

some things are better left unsaid.


Nie som zástancom fast-foodov a nenavštevujem ich denne. Ale ak cestujeme a máme niekde po ceste McDonalds, rada sa tam stavím. Najmä kvôli tej najúžasnejšej zmrzline na svete (aka McFlurry) a super koláčikom (v McCafé, samozrejme). 
Samozrejme, "hambáče" a hranolčeky nie sú najzdravšie, no nájdu sa aj jedlá, ktoré nie sú až takými extra kalorickými bombami. Ja si rada dávam McWrap. (Vďaka tomu šalátu mám pocit "zdravého jedla". :D) Čo je podľa mňa super, nie je to prehnane drahé a ak je človek niekde na výlete, je to celkom praktické riešenie zaháňania hladu. Mne sa to osvedčilo najmä na zájazde vo Švajčiarsku, kde stál jeden obed v obyčajnej reštaurácii 20€, pričom v "mekáči" ma to stálo maximálne 5€. 
Aký máte vzťah k stravovaniu sa v takýchto podnikoch? 
Ja sa držím hesla: Všetko s mierou!
A pri takýchto "fajnotkách" to platí dvojnásobne....


Sunday 27 October 2013

zážitkovo a.k.a. Miss Stredných Škôl 2013



Všetko to začalo v januári. Bolo 7-meho, snehu po kolená, zima ako v ruskom filme. Ja ešte s červenými/ryšavými vlasmi na hlave, s troma kilami viac ako mám dnes, v blúzke požičanej od maminy a nervami v koncoch. Ako morálno-psychická podpora pri mne sedí Bobinka a ja neviem, či sa mám smiať alebo radšej plakať. Do čoho sa to vlastne rútim? Je vôbec nejaká šanca, že uspejem? Ani na jednu otázku neviem odpoveď, no snažím sa to brať s ľahkosťou. Veľmi mi to nejde, preto ma Bobinka upokojuje a ja sa cítim ako pred "maturou" zo slovenčiny. (To som vtedy ešte nevedela, aká tá maturita bude, všakže. Ale dnes to už viem a tie pocity sa k tomu dajú pokojne prirovnať.)
Prezliecť sa do plaviek a ide sa na to. Spolu s ďalšími 4 dievčatami čakáme na chvíľu s veľkým CH. Otvoria sa dvere a po jednom si nás volajú dnu. Je rad na mne. Nohy sa mi trasú ako dve osiky (škoda, že aj tak nevyzerajú :D), no snažím sa držať si štandard. Zdravé sebavedomé vystupovanie, čo najväčšia profesionalita, úsmev na perách. Prejdem sa v plavkách z jednej strany miestnosti na druhú, usmejem sa do foťáku, zodpoviem na pár otázok a ide sa na "čakačku". "Boba, ja nepostúpim. Nemám šance." Boba ma upokojuje a mne to začína byť vlastne jedno. Ak nepostúpim, život pôjde ďalej. Presne tak, ako šiel doteraz.
Dvere sa otvoria a porota si náš zavolá "na koberček". "Číslo XY a číslo ZY môžete ísť domov. Vy ostatné, postupujete." Povedali moje číslo? Neverím vlastným ušiam, že som ho nepočula. Pre istotu sa poobzerám okolo a ubezpečím sa, koľko ľudí z miestnosti odišlo. Tak predsa! Postupujem. 
Vidíme sa 19teho na kastingu vo Valčianskej doline. Pod jednou podmienkou. Prídem s prirodzenou farbou vlasov...

Je 19. januára. Mám o pár centimetrov kratšie a o pár odtieňov tmavšie vlasy. S celou rodinkou sa rútime do haly v Impozante, ktorá je od steny po stenu preplnená krásnymi dievčatami s vlasmi minimálne po zem. Mám chuť sa otočiť vo dverách a utekať skôr, kým si ma niekto všimne. O 9:20 píšem Bobe, ktorá na mňa intenzívne myslí v pohodlí domova: "Och, chcem ist preč....vlasy po zem tu vsetky maju.!!" Dievčatá majú obuté "štekličky" a sukničky, ja som v čiernom roláku, legínach a čiernych čižmách (vonku je sneh a mínus 10, nezabúdajme), jednu obskakuje mamina ako dáka poddaná "sudička" a krémuje jej telo (naozaj, nepreháňam, dodnes sa na tom doma smejeme.), druhej češe sestra vlasy. Môj ocino oznamuje, že on tam so mnou veru čakať nebude, brat piští, že chce ísť do "Mekáču". Zlatý klinec doobedia je slečna, ktorá príde do haly s kufrom a vankúšom a pýta sa, ktorá je jej izba. Porotu však ešte nevidela a vetu o postupe nepočula, ako inak. Vlasy mi stoja dupkom. Bojím sa, sebavedomie a sebadôvera je na hladine -100. Niet si kam sadnúť, všetky dostupné stoly obsadili rodičia finalistiek. Niekde v rohu, pod oknom, je však jeden veľký stôl, ktorý je obsadený len do polovice. Sedí pri ňom krásna blondínka s úsmevom na perách, brunetka s ofinkou a pán v strednom veku, asi otec niektorej z nich. 
Prisadneme si k nim a po chvíli sú už rozhovory v plnom prúde. Blondínka je Kristínka a má 15. Vyzerá však minimálne o 3 roky staršia odo mňa a ja z nej nemôžem spustiť oči. Pán v stredných rokoch je jej ocino a slečna s ofinkou kamarátka. Obe prišli na finálový kasting. Rovnako, ako ja. Sú od Zvolena. Rovnako, ako ja. (Aby sme si to upresnili, nežijem tam. ;) Narodila som sa tam.) Sympatické mladé slečny, ukecané, vysmiate. 
Čas ubieha a ide sa pred porotu. Podobný scenár ako pri prvom kastingu, avšak s väčším zložením poroty a ešte väčšou nervozitou. 
Nejak bolo, nejak bude.
Postavia si nás všetkých 35 pred seba a vyberú finálovú 12tku. Som tam! Aj s Kikou! Skáčeme radosťou a štípeme sa, či to nie je len sen. Nie je! Nemusím mať ani vlasy po zem? Nemusím!

Berieme kufre, vankúše a začína sa naša púť Miss-kou. Spolu s Kikou obdivujeme výhľad z okna a pri vybaľovaní zisťujeme, čo všetko sme doma zabudli. 
Nikdy predtým som nestretla človeka, s ktorým by som si tak rýchlo "sadla". O čomkoľvek sme sa začali baviť, bolo to, akoby som ju poznala od detstva. 

A už to išlo. Fotenie, nejaké tie dotazníky, samé dobré jedlo (to musím obzvlášť vyzdvihnúť, všade, kde sme boli, nám skvelo varili!), milí ľudia.
Dni nám ubehli a išlo sa domov. Plná hlava spomienok, radosť z postupu a tešenie sa na prvé sústredenie.

To sme absolvovali pri Terchovej, v nádhernom Rozsutci. Učili sme sa "chodiť", zase neskutočne dobre jedli, veľa fotili, oddychovali, s babami sme sa ešte viac zblížili, strašne veľa sme sa nasmiali a užili sme si všetko naplno.

Potom nasledovalo sústredenie v Paríži. Pravda, bolo skôr výletom, ako sústredením, no zážitkom na celý život. Bolo nám strašne super!
Niekedy v júni Chorvátsko. Krásne teplo, čistučké more, deň plný "makania" a smiechu.

Dni ubiehali ako voda a prišiel október. S ním aj finálový galavečer. 
Na výhru som si nerobila žiadne nádeje. Išla som tam s tým, že posledný krát uvidím baby, šikovný team a poriadne si to užijeme. 
Pokiaľ by ste sa ma na začiatku súťaže opýtali, prečo som sa prihlásila, určite by bola jednou z odpovedí "Chcem to vyhrať". Postupom času sa to však zmenilo. Niežeby som to vyhrať nechcela. Chcela som. Veľmi. Ale sem-tam mi "ušiel" jazyk a bola som drzá viac, než bolo vhodné. Za každú cenu som si chcela presadiť svoju pravdu a svojou "drzákovitosťou" som zapríčinila, že moje šance na úspech boli, podľa môjho názoru, mizivé. 
Preto som to už nebrala tak tragicky. Áno, stále som dávala zo seba maximum a snažila sa vystupovať najlepšie, ako som vedela, no stále ma škrelo to, že si neviem zavrieť ústa v pravý čas. 
No nedalo sa s tým už nič robiť. Čo sa stalo, stalo sa. Späť som to už vziať nemohla...

Finále šlo rýchlo. Ani som sa nestačila "rozkukať" a už bolo po tom. Stáli sme všetky na pódiu a čakali, ktorá bude Miss Stredných Škôl 2013. Druhá a prvá vicemiss. Medzi nimi môj typ na víťazku. Nevedela som si tým pádom predstaviť, kto by mohol vybrať a tak som len netrpezlivo čakal, ktoré číslo a meno padne.

Padlo číslo 3. Padlo moje meno.

A padla som ja. Teda, skôr nejaký ten kameň z môjho srdca. Zistila som, že zázraky sa dejú, že treba len veriť, že všetko zlé je na niečo dobré, že všetko, čo robím, musím robiť na maximum, že šťastie sa na vás usmeje vtedy, keď to najmenej čakáte...

Ďakujem všetkým, vďaka ktorým som mohla prežiť tak nádherný takmer trištvrte rok plný skvelých zážitkov. Boli svetlé, boli tmavšie momenty, no vždy nám bolo najlepšie, ako sa len dalo. Spoznala som neskutočne skvelé dievčatá. s niektorými som si mala povedať viac, s inými menej, s niektorými sme dokonca ani o pol štvrtej ráno nemali "dosť" a ústa nám mleli a mleli, tak to však vždy býva. Spoznala som veľa šikovných ľudí, ktorí nám nesmierne pomáhali a stáli pri nás počas celej súťaže. Videla som veľa krásnych miest a precestovala tri krajiny. Užila som si kopec zábavy a zážitkov mám toľko, že ich ani nedokážem spočítať.

Ďakujem pánovi riaditeľovi, ďakujem Karin, ďakujem Zuzke a Janke, ďakujem fotografom, ďakujem Kikuške, Alex, Anežke a Kajke. Ďakujem Romanke, Dominike, Klaudy, Aďke, Nii, Lujze, Deniske a Evelyn.
Ďakujem tiež Dávidovi, ktorý mi pomohol s voľnou disciplínou.

Samozrejme, ďakujem i Maminke a Ocinovi, že boli počas celej súťaže so mnou trpezlivý a podporovali ma.
A veľké ďakujem všetkým, ktorí ma na finále prišli podporiť. 

Súťaž ostane navždy v mojom srdci a je to pre mňa obrovská skúsenosť do budúcna.

Pokiaľ máte nejaké otázky, pokojne sa pýtajte. :)

A ozaj. Tie vlasy sa prefarbiť predsa len oplatilo...

:)

Friday 25 October 2013

moulin rouge.



"Sami se k břehům kloníme,
sami jak bezvládnej proud,
sami se proti vlnám stavíme,
sami se chcem zbavit těch pout,
sami se k břehům kloníme,
sami jak bezvládnej proud,
sami se proti vlnám stavíme."

(Lucie)

Keď som bola malá, ľudia mi vraveli, že nemám od života príliš očakávať. Vraj, aby som nebola sklamaná. Keď som bola malá, ľudia mi vraveli, že sa nemám rozprávať s bláznami. Vraj, aby mi neublížili. Keď som bola malá, ľudia mi vraveli, že sny sa plnia, ale treba im pomôcť. No ako všetci vieme, deti majú vlastný svet. Neveria dospelákom a kráčajú si vlastnou cestičkou. A presne taká som aj ja. Dieťa, ktoré si kráča svojou cestou. Hoc som od života neočakávala príliš veľa, vždy som verila, že pre mňa niekde niečo má. Vedzte, že pre mňa niečo mal a má každý deň. A nikdy som nebola sklamaná. Možno čas od času, ale vždy sa všetko obrátilo na dobré. Čo sa týka bláznov, rozprávam sa s nimi. Samozrejme. Veď bláznom je určitým spôsobom každý človek. Viem, že mi môže ktokoľvek ublížiť. Dokonca aj človek, ktorému verím. No blázni majú často krásne myšlienky a čisté srdcia. Myslím, že by bol hriech nevypočuť si ich a nedať sa s nimi do reči. A tie sny, tak tie sa plnia. Mne, vám, im. Každému. A vôbec im netreba pomáhať. Stačí, ak v nich veríme...

Aj ja som verila. A naďalej verím. 
A všetko je akési übersuper teraz, až sa mi nechce veriť (paradox), že je to naozaj.


Článok o mojich dojmoch a pocitoch zo súťaže Miss Stredných Škôl bude. Sľubovala som vám ho už v stredu, viem, len som to akosi nestihla. Dúfam, že nejaké to nedeľné čítanie sa mi podarí dať dokopy. .)
Mimochodom, práve píšem z výstavy fotiek od módneho (a neviemešteakého) fotografa Martina Krystyneka, ktorá je spojená s degustáciou v penzióne Fortuna. Ak budete mať chuť, príďte sa pozrieť na fotky, ktoré tu na stenách visia. Degustáciu už asi nestihnete, ale fotky tam budú až do 7.11.2013 rovnako ako aj tématické menu, tak ak pôjdete okolo, určite sa zastavte. 


Tuesday 22 October 2013

Si ako princezná z Novej doby...



Aj keď si myslia, že som blázon, 
ja si žijem podľa seba, 
mne sa páči tak žiť (páči tak žiť).
Pohľady druhých, neriešim už dávno,
a preto budem navždy tak žiť...

(ADiss)

amen.
Nič viac k tomu dnes nepoviem.
Žite tak, aby ste boli spokojní vy, nie vaši známi/neznámi.
Lebo vy ste v konečnom dôsledku tí, ktorí budú musieť znášať/tešiť sa z následkov života, aký žijete.
Aj keď spravíme jeden krok vpred a dva vzad, pohneme sa z miesta. 
Už len nájsť ten správny smer...


Či už v ružovej sukni alebo teplákoch. S korunkou na hlave alebo "sáčkom" z Tesca.
Len nech sa cítime dobre, však?

Monday 21 October 2013

deň medzi štvrtkom a pondelkom.



Prežila som jeden z najkrajších víkendov svojho života. Splnilo sa mi hneď niekoľko snov a šťastie by som mohla rozdávať celému svetu. O tom, čo sa stalo, vám napovie fotka na konci tohoto článku či aj príspevok o všetkom, krok za krokom, ktorý sa na blogu objaví pravdepodobne v stredu.
Avšak na úkor tohto šťastia a, pre mňa osobne, obrovského úspechu, šla celá moja energia a čas. Momentálne nemám ani 10 minút voľných, keďže musím dobiehať, čo som zameškala a rozumne plánovať na najbližšie dni. 
Fotky k článku sú preto staršieho dáta (streda- dnes totižto vyzerám, akoby ma niekto zbil), kedy bolo v Poprade daždivo a ja som konečne mohla vytiahnuť prvý tohtojesenný maxisveter. 
Stál ma neskutočné peniaze (2,99€, mala som problém túto sumu rozdýchať) a nosí sa najlepšie na svete, presne tak, ako to tie maxisvetre vedia. Pocit ako v perinke, nikde nič nevykúka, nikdy sa nič nekrčí, rozumie si so silónkami či legínami a v kombinácii s vestou príjemne zahreje aj v sychravejšom počasí.

K tomu môj obľúbený klobúk, najpohodlnejšie topánky na podpätku, aké vlastním (dá sa v nich aj utekať, neklamem!) a schované vlasy. 


majte úspešný (a podľa predpovedí aj príjemne teplý) týždeň. :)

Thursday 17 October 2013

Parížsky šalát.



"Spomínam na Paríž v útrápách z intelektu 
spomínam na Paríž predo mnou flaša sektu 
spomínam na Paríž pení sa Seina zvodná 
spomínam na Paríž vyprázdnim pohár do dna 

Spomínam na Paríž tie spomienky sú staré 
spomínam na Paríž čo asi robí Marais 
spomínam na Paríž v kaviarni sedí Funés 
spomínam na Paríž na place Pigalle ma unes 

Spomínam na Paríž na rána v Moulin Rouge 
spomínam na Paríž a padám do kalúž 
spomínam na Paríž v zrkadle miznú tváre 
spomínam na Paríž a tíchne hudba v bare 

Spomínam na Paríž ostávam sám so sebou 
spomínam na Paríž a nikdá som tam nebou 
spomínam na Paríž a ty mi neveríš 
a vravíš 
slová slová slová ..."

Spomíname a je nám hej. Ale o tom potom. 
Ale my, narozdiel od pána Lasicu, sme tam boui. :)

Tuesday 15 October 2013

Bolia nás myšlienky...


...často aj telá, a pritom nechceme ani tak vel'a.

Momentálne ma bolí všetko, čo môže. 
A pritom nechcem ani ta veľa.
Len trochu viac spánku, menej školy, šálku horkej čokolády a čerstvé jahody.
Nič z toho momentálne mať nemôžem a nebudem, tak sa teda budem musieť s "bolesťami" vyrovnať.
Ale všetko prejde...
Vás niečo bolí?


Jeseň milujem, to už viete. Písala som o tom neraz, či toho roku alebo v minulých. A práve jeseň je pre mňa v Poprade najkrajšie obdobie. V mnohých jeho častiach sú krásne vysoké listnaté stromy, ktoré hrajú všetkými farbami a vždy mi rozžiaria deň. Ak k tomu aj svieti slnko, radosť chodiť ulicami...

Sunday 13 October 2013

sme nahí až na kožu.


Viem, čo chcem povedať, ale neviem, či viem, ako. 
Viem, čo chcem a viem, čo nechcem, ale neviem, či to viete aj vy o sebe.
Lebo v poslednom čase sa ľudia navôkol akosi zamotali. Do pavučín klamstiev, do vlastnej siete samoľúbosti, do nitiek sporov. Nik nie je taký, aký býval a každá minca má nielen dve strany. Doteraz som tou mincou neotáčala, aby som videla, čo je na tej druhej či inej strane. Lebo mi to tak vyhovovalo. Lebo sa mi tá jedna strana páčila a asi nebol dôvod, prehadzovať si mincu z jednej strany na druhú či na tretiu. 
Ale po čase vysvitlo, že tá minca sa, ak ju neotočím ja, zošmykne zo stola a pristane na zemi tvárou dole. Aby odhalila tú druhú stranu. Ješitnejšiu, zištnejšiu či samoľúbu. A keď ju budem chcieť dvihnúť oboma prstami, aby boli strany v rovnováhe, zistím, že minca má i tretiu stranu. Nepatrnú, no predsa. Niekde tam, na hrane. Kde sa to všetko dobré a zlé mieša, kde sa to snaží ustáliť a nájsť rovnováhu, kde to čas od času balansuje na povrázku ponad hlboké priepasti, kde sa to predbieha, čo zvíťazí a kde by sme napokon chceli byť všetci. Niekde na oboch stranách rieky. Aby sme nemuseli opustiť to, čo milujeme a aby sme nemuseli prestať bojovať proti tomu, čo nás ťaží, bez toho, aby sme milovaných ohrozili. Aby sme vyšli ako víťazi. 
Bez masiek, bez póz a fráz, ktoré nám nikdy nič nedali a ani nedajú, bez dier v srdciach a jazvách na duši. 
Skromne, s pocitom šťastia, s vďakou v očiach a pokorou na srdci. S odhalenými slabosťami, s priznanými chybami, s úsmevom na tvári a novými ilúziami.
Aj ja ich mám. Aj vy ste ich mali či máte.
Tak prečo by sme ich mali ostatným brať? 
Prečo mi ich chcete vziať? Je to môj život, moje radosti, moje starosti, moje šťastie, môj plač, 
moje čarovné chvíle, môj sentiment, moje lásky, moje vojny.
Aj vy ich máte. Tak ich žite a nechajte ich žiť aj iných...

Thursday 10 October 2013

volám sa Ivana a som shopaholic. ahoj, Ivana...


Keď som bola menšia, kupovala som si všetky čísla časopisu "Kamarát" a vystihovala som si obrázky speváčok, skupín, Rickyho Martina (bol tak super, že si zaslúži vlastnú podskupinu) a herečiek. Následne som ich triedila a zakladala do obalov. Každá a jedna "osobnosť" mala svoju vlastnú záložku a v nej obrázky odvšadiaľ, čo sa dalo postrihať. Následne sme si ich v škole vymieňali a predbiehali sa v tom, kto má viac "Rosalindy" či "Britney Spears". (Kto si pamätá Rosalindu, ruka hore!) Celý zakladač bol hrubý asi ako enycklopédia celej ríše zvierat a vážil asi sto kíl. Ale hrdo som si ho niesla pod pazuchou vždy, kedy som sa chcela mojou zbierkou popýšiť. Zlaté časy, čo vám poviem...
Neskôr nasledovali servítky. Tri krabice mi ešte dnes ležia pod posteľou a vždy, keď si ich čas od času prezerám, spomeniem si na to, aké super bezstarostné obdobie to bolo. Servítky so všetkými motívmi, aké si len viete či neviete predstaviť, od klasických Vianočných, cez "hotelové", až po Spider-Mana či "Bleska McQueena." 
Servítky však po čase stratili na význame (ako všetko, čo stratí vekom svoje čaro) a prišlo niečo nové.
 Niečo lepšie a návykovejšie.

Nerada to priznávam, ale všetkým okolo mňa je to viac než jasné, takže asi nebude až tak veľmi šokujúce (ako pre koho, všakže :)), ak to poviem i nahlas.
Som zberateľ. Zberateľ oblečenia, topánok, šiat a doplnkov.
Skriňa mi praská a hrozí, že sa police čochvíľa prelomia, krabice s topánkami sa kopia v pivnici a hrozí, že každú chvíľu "vežičky" spadnú, tyče s kabátmi sa prehýbajú a vždy, keď tam zavesím niečo nové, sa modlím, aby to "nerachlo". 
O bižutérii a šperkoch nehovoriac. Chaos a anarchia.
To mi však nezabránilo v tom, aby som si z Persunmall objednala tento skvelý náhrdelník! Videla som krásne výrazné náhrdelníky v Zare, no 30+€ sa mi zdalo za náhrdelník, ktorý časom tak či onak sčerná, trošku priveľa. Tak som si vybrala tento. :) 


Aj keď viem, že všetkého veľa škodí a niekde musí byť "koniec", nie a nie presvedčiť samú seba v obchode, že práve tú vec nepotrebujem!
Keď je to všetko také krásne! A ešte sa k tomu vždy pridá fakt, že každá vec má svoj potenciál a viem, že sa dá nejako využiť...

Asi pôjdem na terapiu... 
Inak si neviem predstaviť, ako sa o tok budem baliť na intrák. Naozaj nie...

(Všetci vieme, že na terapiu nepôjdem. A keď sa budem baliť, tak jedine so "sťahováckým" autom.)

Aká je vaša "diagnóza"? :)

Wednesday 9 October 2013

en casa.



Začala som sa učiť po španielsky. Krásny jazyk. No úprimne, zatiaľ mi to veľmi nejde. Čo by som však aj po 5 hodinách chcela, všakže. Nemôžem si to predstavovať ako "Hurvínek válku". Nik sa ešte počas pár hodín nenaučil rozprávať cudzím jazykom. (Ak niekto taký existuje, pozdravujte ho odo mňa.) 
Ale chytilo ma to. Viem už povedať ako sa volám, ako sa mám, odkiaľ som a čo robím. :) 
No potrvá to ešte roky, kým budem vedieť rozprávať plynule ako v nemčine či angličtine. 
Vie niekto z vás španielsky? :)
Aké jazyky ovládate? 
Myslíte, že ste toľkokrát človekom, koľko jazykov ovládate?
V tom prípade by som mala byť 4 a pol človekom. Jedným vďaka slovenčine, druhým vďaka nemčine, tretím vďaka angličtine, štvrtým vďaka češtine a tým polovičným vďaka ruštine a španielčine. :) Dúfam, že raz zo mňa bude 6-násobný človek a ruštinu spolu so španielčinou budem ovládať na perfektnej úrovni. 

Sú dní, kedy nemám veľmi chuť stáť pred skriňou a čakať, kým mi z nej niečo vypadne. V takých prípadoch zvolím rifle, košeľu a lodičky. Osvedčená klasika, ktorá ma nikdy nesklame. Zvyknem ju doplniť nejakými náušnicami či inou bižutériou a môže sa ísť.

Moju "fotkovú" instagramovú mániu väčšina z vás pozná. Či už z príspevkov priamo tu na blogu, alebo z Instagramu. Teraz som mala možnosť, vďaka aplikácii Printic, moje obľúbené "instagramovky" zhmotniť a kochať sa nimi vo forme fotiek, ktoré sú veľmi podobné tzv. "polaroidom". 
Neviete si predstaviť, akú radosť som mala, keď mi fotky prišli domov. Okrem toho, že boli zabalené v nápaditej oranžovej obálke, prišli priamo z Paríža (veď viete, ako to mesto milujem) a expresne rýchlo. Vo štvrtok večer som odosielala objednávku a v pondelok som ich už mala doma. Cena za jeden kus je 79 centov (podľa mňa môžem povedať: no nekúp to!) a môžete tlačiť, tlačiť a tlačiť, koľko len chcete. :) 


Monday 7 October 2013

lenivé dni.


Odjakživa som milovala veľké svetre. Čím väčšie, tým lepšie. Najmä, ak majú ten správny "homeless" efekt a môžem v nich v škole sedieť napríklad aj osem hodín bez toho, aby som bola z oblečenia nervózna. Úplne perfektný na dni, kedy sa mi nič nechce a na nič nemám chuť. 

Ako napríklad dnes. Od piatej na nohách, konečná o ôsmej večer. Od únavy už ani nevidím a to ma ešte čakajú moje "superpriateľky" halogénderivátky uhľovodíkov a iné radosti. Sladký študentský život, čo vám poviem...
Majte pekný týždeň. :)


Thursday 3 October 2013

úsmev už našiel si tvár.


Jeseň je neskutočne krásna. Všetky tie teplé farby, z ktorých prúdi energia a teplo. 
Pod Tatrami nejako extra listnatých stromov nemáme, ale keď sa nejaký ten "listnatý" park nájde, tak to stojí za to. Pokiaľ teda nie sú dva stupne, ako napríklad dnes, lebo potom si tú jeseň človek veľmi neužije, všakže.
Dnes vám nepoviem nič viac.

možno však počas víkendu, ak ma kopne múza. :)

Tuesday 1 October 2013

Macht euch nicht verrückt!


Nebláznite predsa. Nepodliehajte panike. Nestresujte.
Všetko vraj príde v pravý čas, na pravé miesto a k pravým ľuďom. Aj keď sa nám niekedy zdá, že všetci okrem nás majú všetko a to všetko k nim prichádza ešte pred tým, než si na to stačia zmyslieť, nie je to celkom tak. Len sa na to musíme pozrieť trochu z inej strany. 

Raz príde deň, kedy sa všetko zmení.
Náš svet sa otočí a neostane kameň na kameni.

Aj ten môj sa otočil. 
Celkom radikálne a dalo by sa povedať, že v jednom momente. 
Ale tak to býva. Práve v čase, keď niečo najmenej čakáme, to k nám príde ako veľká voda.
Som však šťastná. Veľmi.

K môjmu šťastiu prispievajú aj tie najpohodlnejšie tenisky. Perfektne sa v nich chodí, ešte lepšie sa v nich šoféruje a pohodlne by som v nich zabehla aj tú, mnou neznášanú, 12-minútovku. 
Okrem toho, v poslednej dobe sa "trendovo", či skôr štýlovo vraciam do dôb "raného mládí", kedy som obľubovala určité kúsky, ktoré som neskôr v "akože puberte" nemohla ani vidieť. Dnes sa však veci radikálne menia a práve šiltovka je jedným z kúskov, ktoré som si opäť zamilovala presne tak, ako to bolo aj v dobách, kedy som navštevovala prvé ročníky "základky". 
V jesennej kolekcii od H&M som našla presne takú, akú som potrebovala. Je úplne jednoduchá a materiálovo dokonale sedí k bunde, ktorú som si prednedávnom kúpila.
Šiltovka je veľmi praktický kúsok do šatníka, pretože nemusím veľmi špekulovať nad účesom (stačí i jednoduchý vrkoč či cop) a v čase, keď zasvieti slniečko, nepotrebujem ani okuliare.